Z pracovnej cesty z Číny som som sa vrátil pomaly pred mesiacom, no pre doháňanie všetkých pracovných povinností, ktoré sa mi za mojej absencie nakopili som sa k tomuto článku dostal až teraz – prečítajte si ako som strávil týždeň v Ázii, čo ma tam prekvapilo a čo si človek uvedomí keď sa odtiaľ vráti domov.
Cieľom pracovnej cesty bola návšteva továrne, ktorá sa venuje výrobe baliacich liniek, ležiacej v meste Ruian, v juhovýchodnej časti Číny. S ľuďmi z tejto továrne komunikujem a vytváram špecifikáciu dopytovanej baliacej linky už niečo vyše pol roka a kedže sa táto práca blíži do finále, rozhodli sme sa navštíviť výrobné priestory a stroj si fyzicky obzrieť.
Ako to dopadlo sa môžete dočítať nižšie.
Kúpa letenky a vybavovanie vstupných víz do Číny
Kedže zodpovednosť ma obchádza oblúkom nevyhol som sa malým nepríjemnostiam súvisiacimi s mojou nedôslednosťou a preto túto časť venujem špeciálne skvelým kamarátom, ktorí mi pomohli – Patrik, Libor.
Dátum návštevy továrne sme potvrdili len necelé dva týždne do odletu, čo bol v mojom prípade šibeničný termín. Našťastie kamarát Patrik , ktorý si založil cestovnú agentúru FlyingBanana bol ochotný pomôcť s plánom a rezerváciou cestovných lístkov a ubytovania (jedinú podmienku cesty do Ruianu sme mali, že musela viesť cez Šanghaj) – vďaka jeho pomoci (teraz už môžem povedať) sme zvládli presun bezchybne- odlet z Viedne, priamy let rovno do Šanghaja.
Týždeň pred odletom som precitol – kedže väčšinou sa pohybujem po Európe a do USA som naposledy vybavoval víza takmer pred 10timi rokmi, vôbec ma nenapadlo, že s vybavovaním víz môžu byť také problémy – vybavenie trvá štandardne týždeň, je potrebné si ho vybaviť osobne (prípadne v zastúpení inou osobou), priamo na čínskej ambasáde v Bratislave. To som sa dozvedel ráno presne týždeň pred odletom – a tu zohral svoju úlohu kamarát Libor, ktorý všetky potrebné podklady na vybavenie víz doručil na ambasádu, síce po uzávierke no napriek tomu som už dva dni na to držal vybavené víza v ruke.
Deň 1. – presun Viedeň – Šanghaj
Nie som letecký nadšenec ale inak túto formu dopravy celkom preferujem, radšej sa už len teleportujem :D. Lietanie je rýchle, relatívne pohodlné jediné čo mi vadí sú dlhé čakania na letiskách, najmä v prípadoch, že vám mešká let.
Priamy let, niečo vyše 10 hodín som zvládol (stihol som prečítať knihu Vlastnou hlavou od Vagoviča) a s nadšením sme vystúpili na jednom z poschodí Šanghajského letiska. Nasledovala výmena peňazí za ich lokálnu menu (Yuan, v čase našej návštevy bol konverzný kurz cca 1€=7€) a po krátkom zorientovaní sme nasadli do metra, smerom na náš hotel, v ktorom sme mali stráviť prvú noc.
Žiaľ presun metrom v pondelok ráno v dobe, kedy sa študenti dopravujú do škôl a ľudia do práce v inokedy už aj tak preplnenom metre nebol dobrý nápad – tlak ľudí ma pritlačil o sklo a keď sa nám na tretej zastávke podarilo vystúpiť, chvíľu som rozdýchaval svoj prvý klaustrofobický zážitok v živote. Na hotel sme sa dali radšej zaviezť taxíkom, čo trvalo ďalších takmer 40 minút a to napriek prepracovaným cestám a nadjazdom, ktoré vedú po celom meste:
Hotel v blízkosti stanice Hongqiao, z ktorej vedie väčšina vnútroštátnych rýchlovlakov sa nachádzal- nazval by som to vo viac “lokálnejšej” štvrti a tak akosi to spĺňalo moje predstavy o tom ako to v Číne miestami vyzerá. Pre predstavu pridávam pár fotiek s krátkym komentárom:
S čím sa v Európe ani v severnej Amerike nestretnete je fajčenie na hoteloch – nie len na recepcii ale aj na chodbách či izbách, aj keď v tých lepších hoteloch je zakázané fajčiť priamo na izbe, inak nájdete popolníky všade. Výnimkou nie sú ani začmudené taxíky, v ktorých je ako inak umiestnený zákaz fajčiť.
Kedže sme na hotel dorazili ešte v doobednajších hodinách, pred odjazdom sme mali takmer celý deň, ktorý sme využili na “túlanie” po lokálnej štvrti, do ktorej väčšina turistov navštevujúcich Šanghaj ani len nepáchne. S angličtinou som bol bez šance, iný ako čínsky jazyk miestni nepoznali. A to nie len v reštauráciách či pouličných obchodíkoch, ale aj v taxíkoch – večer keď sme sa vracali na hotel sme museli vystúpiť z niekoľkých taxíkov, kým sme narazili na taxikára, ktorý vedel prečítať názov ulice napísaný po anglicky (tí prví traja mali problém prečítať adresu aj po čínsky a tak som ostal v domnení, že pravdepodovne nevedia ani čítať, čomu by som sa vôbec nečudoval – Šanghaj ako mesto má medziročný populačný nárast 10-12%, čo je pri veľkosti 25-26 miliónov obyvateľov nárast + 3 milióny nových ľudí, prichádzajúcich najmä z vidieka, častokrát bez základného vzdelania).
Deň 2. – presun Šanghaj – Ruian city
Ráno sme presun na stanicu Hongqiao nenechali na náhodu a radšej sme zobrali hotelový taxík. Čo ma príjemne potešilo, bolo veľmi čisté prostredie na stanici ale aj v celom okolí, vrátane nástupných platforiem. Vlak mal odjazd na minútu presne a po celej trase stál bez jediného meškania na všetkých zástavkách. Naopak nepríjemným prekvapením (a to nie len na stanici) bola neznalosť angličtiny kohokoľvek z personálu.
Ruian je (na čínske pomery) malé mesto, s necelým 1.2 milióna obyvateľmi ležiace v blízkosti väčšieho mesta Wenzhou v čínskej provincii Zhejiang. Leží v bohatej, priemyselnej oblasti- vyrábajú sa tu výrobky z kože a látky – topánky, oblečenie, kabelky ale aj priemyselný tovar či potraviny. Výhodou mesta je jeho lokácia – dotýka sa pobrežia s Východočínskym morom.
Čína si uvedomuje dôležitosť dopravnej infraštruktúry. Cestovanie vlakom v Číne je zážitok – majú všetko premakané, vlaky nemeškajú, sú rýchle, tiché (istý čas som rozmýšlaľ či nejazdia na nejakom magnetickom poli). Supervlaky v číne ročne prepravujú milióny ľudí a stavba ďalších a ďalších koľajových tratí pokračuje nenormálnym tempom. Toto je pohľad von z vlaku na ďalšie koľajové trate – všimnite si ich výšku:
Na stanici nás vyzdvihli partneri s ktorými sme mali dohodnuté pracovné stretnutie. Nasledoval obed a krátky presun do ich fabriky. Kedže sme prácu vybavili celkom skoro, ostal nejaký voľný čas, ktorý nám vyplnili návštevou malej, lokálnej výroby trstinového cukru, kde sme mali možnosť vidieť celý proces výroby cukru z trstiny – od drvenia samotnej cukrovej trstiny, cez lisovanie, varenie až po konečnú úpravu. Celý proces som nafotil, fotky prikladám nižšie aj s komentárom:
Nasledovalo ubytovanie na hoteli a voľný večer, ktorý sme využili na prejdenie miestnej štvrte, z ktorej bolo cítiť zápach kože a plastu – ako keď vôjdete do čínskeho obchodu – stovky obchodov s obuvou, kabelkami a inými koženými a látkovými výrobkami (všetko výrábané v tejto oblasti) lemovali všetky ulice po obidvoch stranách a celkom som nechápal, ako sa dokáže toľko obchodíkov vedľa seba s rovnakým či podobným tovarom uživiť.
Deň 3. – presun späť do Šanghaja
Cesta rýchlovlakom z Ruian city do Šanghaja prebehla bez meškania (ako inak) a ocitli sme sa opätovne na niekoľkopodlažnej stanici určenej pre vnútroštátne spoje vlakov, rýchlovlakov a autobusov. Po príjazde som mal opätovne možnosť pocítiť, že angličtina je v číne ničím – objednať si jedlo na stanici dalo zabrať a trvalo mi pár minút kým som našiel anglicky hovoriaceho číňana schopného a ochotného sa so mnou dohovoriť a objednať požadovanú stravu.
Presun na hotel, v ktorom sme mali stráviť nasledujúcich pár dní nám zabral necelú hodinu a to po krkolomnom dohovore s pofiderne anglicky hovoriacim taxikárom, z ktorého som mal zo začiatku pocit, že nás vezie na orgány a nie do nášho hotela. Nakoniec nás však vysadil v centre mesta – priamo pred vchodom Park Hotel, ktorý architektonicky navrhol slovák Ladislav Hudec. Hotel bol postavený v roku 1934 a do roku 1952 bol najvyššou budovou v Ázii, do roku 1983 najvyššou budovou v Šanghaji –o tomto hoteli píšem samostatný článok. Za noc v hoteli sme zaplatili necelých 95€ (dvojlôžková izba).
Deň 4. – návšteva fakemarketu a prechádzka mestom
Čína je preslávená falšovaním všetkého čo sa vo svete vyrába a kúpiť sa tam dá snáď všetko. Napriek tomu sa aspoň v posledných rokoch snaží čínska vláda tváriť, že naoko proti takémuto čiernemu trhu bojuje a aspoň symbolicky hádže polienka predajcom falzifikátov pod nohy.
Od sesternice som dostal tip na jeden takýto “fake market” v blízkosti nášho hotela, po krátkej chôdzi nás začali obletovať desiatky číňanov a vysvetlovať, že tento trh už bol zrušený a že nás zoberú za cenu taxíka na ďalší, ktorý je v blízkosti. Za 15 yuanov, čo sú cca 2€ sme sa odviezli celkom slušnú vzdialenosť a vystúpili sme uprostred rušnej ulice. Rozmýšľal som ako asi bude takýto trh vyzerať a predstavoval som si poľskú Jablonku, pred 15timi rokmi. Nič také ako príchod na stánkové tržisko uprostred lúky sa nekonalo, náš sprievodca nás zobral do jednej z okolitých budov, ktorej vchod nebol nijako označený. Vstúpili sme dnu a ocitli sme sa uprostred obchodného centra s falzifikátmi všetkého možného – od iPhonov, cez, rolexky, kabelky, topánky až po reproduktory. Čo musím podotknúť a zvýrazniť – číňania sú vo všeobecnosti strašne otravní a vtieraví, no vstup na takýto trh je ešte väčší extrém, niečo ako vôjsť do osieho hniezda- len čo uvidia turistu štartujú a snažia sa vám predať čokolvek, ale úplne čokolvek.
Dostať sa na hotel pešo nám zabralo niečo vyše hodiny – nenáhlili sme sa, mali sme čas si obzrieť mesto a to nie len v častiach, do ktorých bežne mieria turisti. Ničím výnimočným nie sú obydlia postavené pod obrovskými nadjazadzami, ktoré vedú ponad celé mesto. Tieto nadjazdy využívajú ako prístrešok pre svoje obydlia, ale aj pouliční predajcovia či pojazdné fastfoody a tak kludne môžete uprostred križovatky, v strede prechodu naraziť na odstavený stánok s občerstvením:
Deň 5. – The Bund a návšteva Tea Museum
Bund – nábrežie lemované výstavnými výškovými budovami bánk, obchodných spoločností a hotelov z počiatku 20. storočia. Snáď každý turista, ktorý navštívi Šanghaj si to namieri na nábrežie rieky, ktoré je v podstate hlavným centrom mesta. Je to miesto kde si môžete spraviť skvelú fotografiu tváre Šanghaja. Za 1yuan sa môžete trajektom, ktorý premáva každých pätnásť minút dostať na druhú stranu, do modernej štvrte s výškovými budovami.
Táto časť mesta je tichšia, bohatšia avšak nie až tak zaujímavá. Napriek tomu som tam narazil na jednu síce nepodstatnú no zvláštnu vec – a to infúzia pre stromy. Zeleň je v meste vysádzaná umelo a stromy, ktoré majú problémy ujať sa v zemi napichajú akousi tekutinou, ktorá má podporiť ich adaptáciu:
Pomaly sa začalo stmievať a kedže po zotmení sa mrakodrapy menia na veľké reklamné svietiace plochy obrovských rozmerov a celé mesto sa mení na jednu veľkú svetelnú šou presunuli sme sa späť na druhú stranu odkiaľ sme chceli uloviť pekné fotky, či sa podarilo môžete posúdiť sami:
Už sme boli na odchode, keď sa pri nás zastavili dve mladé číňanky a popýtali či ich odfotíme. Dali sme sa do reči a navrhli nám, či nemáme záujem navštíviť s nimi Tea Museum, múzeum čaju, ktoré sa nachádza neďaleko. Samozrejme, že takáto ponuka sa neodmieta. Pár minút chôdze a vošli sme z ulice do vchodu budovy. Pod slovom múzeum si asi každý z nás predstaví veľké priestory s výstavou. No nás čakala malinká, útúlná čajovňa. Usadili nás a mali sme možnosť absolvovať čajový rituál. Žiaľ fotiť mi nedovolili. Pred odchodom sme si ešte nakúpili nemalé zásoby čajov, ktoré sme mali možnosť skúsiť.
Deň 6. – návšteva Yu Gardens
Kedže sme navštívili Čínu tesne pred začiatkom Nového čínskeho roka (mal začať rok kohúta), mali sme možnosť navštíviť nádherne vyzdobenú časť mesta- Záhrady Yu:
Deň 7. – cesta domov
Som vďačný, že popri pracovnej ceste mal možnosť vidieť ako funguje život v Číne, no ešte vďačnejší som bol, keď nadišiel deň nášho odchodu- deň návratu domov na Slovensko. My európania si akosi neuvedomujeme, že život ktorý vedieme nemusí byť samozrejmosťou, príliš sme si zvykli na istotu, pohodlie, na veci ako čisté ovdzušie či prístup k pitnej vode. No nemali by sme zabúdať, že nie vždy to tak bolo a nemusí to tak byť stále.
PS: komu spravím chuť na takéto lakocinky:
Jakub Krupa
Najnovšie články od Jakub Krupa (zobraziť všetky)
- Rím s deťmi - 16. mája 2019
- Veľtrh spojovacieho materiálu Fastner Fair Stuttgart 2019 - 25. marca 2019
- Hromadné mazanie SPAM komentárov vo WordPress - 27. februára 2018